Najúspešnejší tréner v histórii slovenskej atletiky: Pribilinca doviedol k zlatu na OH 1988, na ME 1986, na halových ME 1987 a 1988, Blažeka na ME 1990, do svetovej chodeckej špičky posunul aj Szikoru, Mrázeka, Kollára, Korčoka a Tótha, ba istý čas viedol tiež elitných čs. maratóncov Lánička, Davida, Bukovjana či Pipu. Na chôdzu ho ako 15-ročného zlákal starší spolužiak z trnavskej priemyslovky a jeho prvý tréner Jozef Burcl. V banskobystrickej Dukle z neho vyrástol skvelý chodec, prvý Slovák, ktorý získal čs. titul (dokopy šesť: dva na 50 km v r. 1970 a 1972 a štyri na 20 km v r. 1973 a 1975 – 1977), okrem toho 11 slovenských (štyri na 10 000 m v r. 1967 – 1969 a 1973, päť na 20 km v r. 1970 – 1972, 1975 a 1976, dva na 50 km 1970 a 1971). Ešte pred koncom aktívnej kariéry, v ktorej skončil trinásty na ME 1978 (20 km – 1:27:47,4) aj na OH 1980 (50 km – 4:27:39), začal pracovať ako kouč – už ako 17-ročného ho na výnimku prijali na trénerský kurz. Na poste hlavného trénera chôdze v Dukle Banská Bystrica pôsobil od roku 1980 do jesene 2013. Postupne viedol československú (1980 – 1990), nórsku (1991 – 1992) a napokon slovenskú reprezentáciu (1993 – 2001 s výnimkou ôsmich mesiacov, keď ho po rebélii na MS 1997 vtedajšie vedenie SAZ odvolalo), ktorú odovzdal synovi Romanovi (od r. 2017 je riaditeľom AŠK Dukla). Jeho zverenci päťkrát za sebou vyhrali anketu Čs. atlét roka (1986 – 1988 Jozef Pribilinec, 1989 Roman Mrázek, 1990 Pavol Blažek) a v ére samostatnosti trikrát vyhrali slovenskú anketu (Igor Kollár 1993 a Matej Tóth 2006, 2013). Nositeľ štátneho vyznamenania Za vynikajúcu prácu (1983), Strieborných kruhov SOV (2001) a Zlatého odznaku SOV (2015) je členom Siene slávy od roku 2015.
Do Siene slávy Dukla bol zaradený pri jej vzniku, v roku 2015.
(foto: Ján Miškovič)
