Naša nádejná mladá džudistka Ema Fízeľová a jej vôľa za úspechom

V rubrike „Mladí a úspešní“ sme tentokrát oslovili mladú nádej džuda VŠC DUKLA Banská Bystrica Emu Fízeľovú, ktorú trénersky vedú Matej Hajás a Ján Gregor. Táto cieľavedomá športovkyňa dosiahla  v tomto roku výborný výsledok v európskom pohári, ktorý ju zaradil medzi top džudistky v svojej kategórii. Ema je skromná, pracovitá a jej húževnatosť obdivuhodná. Položili sme jej nasledujúce otázky :

 

1.,Ema, kto ťa k športu priviedol? Bola tvoja cesta k džudu priamočiara, alebo si sa predtým venovala inej športovej činnosti ?

K športu som bola vedená rodičmi už od útleho veku, každý víkend sme boli buď na svahu, na túre, alebo sme jazdili na bicykloch. Bolo to veľmi aktívne detstvo a som za to neskutočne vďačná, aj keď v mladšom veku by som povedala niečo iné… . Teraz vidím, aký to malo dopad a ako neuveriteľne mi to pomohlo v mojej športovej príprave. Približne v 4 rokoch som začala chodiť na balet a plávanie, neskôr som balet vymenila za gymnastiku. Môj brat, ktorý mal v tej dobe už 10 rokov, sa venoval džudu v klube ŠKP. Jeden deň prišiel domov a doslova ma prosil na kolenách, aby som s ním išla na tréning. Dlho som odmietala, ale nakoniec ma prehovoril a dala som tomu šancu. Na prvý tréning si už veľmi nespomínam, ale viem, že ma to až tak veľmi nezaujalo. Postupne som si ale tento šport zamilovala a dnes to beriem ako niečo, bez čoho si svoj život neviem predstaviť.

2., Zladiť si študijné povinnosti a tréning vo vrcholovom športe nie je jednoduché. Ako sa ti to darí a aké máš v budúcnosti ciele mimo športu?

Chodím na úžasné gymnázium Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Táto škola mi umožňuje zúčastňovať sa všetkých tréningových procesov aj podujatí, vďaka tomu dokážem zladiť harmonogram mojej prípravy a vzdelávanie. V škole mi všetci pomáhajú a dokážu pochopiť, že som športovec. Chcela by som týmto poďakovať za ochotu a možnosti, ktoré mi moja škola poskytuje. Ja osobne sa tiež snažím venovať každú voľnú chvíľku učeniu, či už som doma alebo v zahraničí. Samozrejme nie je to ľahké, sama sa musím niekedy prekonávať. Uvedomujem si, že džudo nie je vec, ktorú budem môcť vykonávať celý život. Aj teraz som si sama na vlastnej koži vyskúšala, aké to je, keď vás niečo stopne a zrazu zistíte, že nemôžte robiť to, čo vás napĺňa. Práve preto chcem mať aj “plán B”, ktorý budem mať vždy v zálohe. Ešte stále nie som na 100% rozhodnutá, kam pôjdem po strednej škole. Veľmi by som túžila stať sa fyzioterapeutkou, ale viem, že škola je veľmi náročná a zladiť to s tréningami by bolo takmer nemožné. Zatiaľ ešte nemám finálne rozhodnutie, na akú vysokú školu nastúpim, dávam tomu voľný priebeh a verím, že si zvolím správnu cestu, ktorej súčasťou bude aj naďalej džudo.

3., V tomto roku si dosiahla výborný výsledok v podobe triumfu na európskom pohári v chorvátskom Poreči. Skús spätne zhodnotiť, ako si na ten štart spomínaš a čo si pre tento úspech musela urobiť?

Na turnaj v chorvátskom Poreči spomínam veľmi rada. Na tento európsky pohár som išla veľmi kľudná a v hlave som mala len to, že sa chcem pobiť najlepšie, ako budem vedieť. Bola to prvá súťaž po dlhšej pauze kvôli Covidu,  preto som bola sama zvedavá, ako sa popasujem s mojimi európskymi súperkami. Nemala som žiaden presný cieľ, počet vyhratých zápasov, alebo umiestnenie. Myslím, že aj vďaka tomu som nemala zviazané ruky a bilo sa mi lepšie, bola som viac uvoľnená. Celé preteky som sa snažila ísť od zápasu k zápasu, nič neunáhliť, premýšľať nad tým, čo budem robiť… . Z každého stretnutia som odchádzala sebavedomejšia a keď som sa ocitla vo finále, kde ma čakala moja stará-dobrá súperka z Česka, ktorá ma už viackrát potrápila na súťaži, vedela som, že v ten deň jej výhru len tak ľahko nedám. Na finálový zápas som išla s tým, že si to idem naplno užiť a snažila som sa vychutnať si atmosféru v hale. Momenty po tom ako som vyhrala, boli nádherné, nikdy na to nezabudnem. Pocit, ktorý som cítila na stupni víťazov bol neopísateľný, chcela by som ho zažiť viackrát v živote. Je to motivácia, ktorá ma ženie dopredu.

Čo sa týka prípravy, bol to veľmi dlhý rok, ktorý som venovala len džudu a naozaj som sa snažila byť na každom jednom tréningu a odtrénovať ho najlepšie ako som vedela. Snažila som sa počúvať trénera, svoju dôveru som vložila do jeho rúk. Vedela som, že ideme správnym smerom. Niektoré tréningy mi boli až proti srsti, častokrát som musela prekročiť svoju komfortnú zónu. Vždy som ale verila, že všetko, čo som do toho dala, sa mi raz vráti a zlatá medaila z európskeho pohára ma v tom len utvrdila.

4., Vieme, že si momentálne doliečuješ zranenie, kvôli ktorému si sa racionálne, po zvážení okolností, spolu s tvojimi trénermi, rozhodla vynechať štart na ME. Ako si na tom zdravotne momentálne a aké sú tvoje najbližšie súťažné plány?

Celú prípravu sme spolu s trénermi smerovali na Majstrovstvá Európy. Nečakane sa ale situácia zmenila a doktor mi odporučil, aby som podstúpila operáciu pravého ramena. S reprezentačnými trénermi Jánom Gregorom, Branislavom Slaným a Matejom Hajasom sme prekonzultovali môj štart na vrcholovom podujatí a dospeli sme k záveru, že to nejdeme riskovať. Bola tam „šanca“, že by mi rameno mohlo vyskočiť a dopracovala by som sa ešte k väčšiemu zraneniu. Bola som z toho veľmi sklamaná, na Európu som sa naozaj tešila a verila som si, že by som mohla zabojovať o medailu.

Operácia ma odstavila od trénovania na niekoľko týždňov. Našťastie som nemala žiadne veľké bolesti, preto som začala s posilkou už pár dní po zákroku. Práve sa nachádzam vo fáze, kedy som začala cvičiť s fyzioterapeutmi. Pomaly sa snažím ruku rozhýbať a nabrať silu, ktorú som stratila. Cestu pred sebou mám ešte veľmi dlhú, sama neviem povedať, kedy sa budem môcť vrátiť naspäť do kimona. O pretekoch som zatiaľ nerozmýšľala, to je veľmi ďaleko. Ak všetko pôjde dobrým smerom, do kolobehu súťaží by som sa chcela vrátiť na začiatku budúceho roka.

5., Čo chceš vo vrcholovom športe raz dosiahnúť? Aký máš svoj športový vzor?

Medzi moje športové vzory patria všetci svetoví džudisti, či to už je Lukáš Krpálek, Clarisse Agbegnenou alebo Lasha Bekauri. Obdivujem každého športovca, ktorý vkladá do športu svoje srdce. Keby som ale mala uviesť niekoho, koho poznám osobne, bol by to môj brat Marius. Veľmi ma inšpiruje, obdivujem ho za všetko, čo robí a akú námahu, odhodlanie a chuť vkladá do svojich tréningov. Je to perfektné, keď máte svojho “parťáka”, ktorý vás motivuje a ešte lepšie, keď to je váš vlastný brat. Ťahá ma dopredu a sám mi ukazuje, že sa všetko dá, keď človek chce.

Úprimne povedané, nemám presný cieľ, ktorý by som chcela dosiahnuť. Samozrejme by som sa chcela zúčastniť vrcholových podujatí a rada by som si z nich odniesla domov aj nejakú medailu. Najdôležitejšie je ale pre mňa to, aby som si džudo užívala a robila ho s chuťou. Nikdy by som sa nechcela dostať do bodu, kde budem chodenie na tréning brať ako povinnosť. Túžim byť motiváciou pre iné dievčatá, reprezentovať ženské slovenské džudo na Olympijských hrách a zapísať sa do histórie džuda na Slovensku.

6., Prezraď nám, ako rada relaxuješ, aké máš záujmy mimo športu?

Na relax využívam hudbu, knihy, pozeranie seriálov, prechádzky, trávenie času s mojou rodinou a priateľmi… .Veľa aktivít mi pomáha odreagovať sa, na chvíľku vypnúť od tréningov. Rada sa zabávam a milujem čas strávený s ľuďmi, ktorých mám rada.  Občas niečo vymýšľame s bratom, sestrou ale aj s partiou z džuda. V budúcnosti by som chcela do svojho relaxu zaradiť aj varenie. Veľmi ma to baví, mojím tajným snom je stať sa dobrou pekárkou a kuchárkou.

7., Pomáha ti pri dosiahnutí tvojich cieľov aj VŠC DUKLA Banská Bystrica, ktorej si členom? Akou formou sa ti táto podpora dostáva?

VŠC DUKLE ďakujem za všetky možnosti, ktoré mám. Priestory, kde môžem trénovať, tréneri, ktorí sa mi venujú, možnosti  regenerácie a výborný tím fyzioterapeutov, ktorý mi vždy pomôže. Naozaj som rada a vážim si, že som sa stala zmluvnou športovkyňou a dostala som možnosť zúčastňovať sa medzinárodných sústredení, kde sa môžem porovnávať so svetovými džudistami. Celý tím a kolektív, ktorý na Dukle máme, je perfektný. Ďakujem, každej jednej osobe, ktorá sa stala súčasťou môjho života práve vďaka džudu. Rozhodnutie, o prestúpení do VŠC DUKLA, nad ktorým sme s bratom pred pár rokmi premýšľali,  považujem za jedno z najlepších a neľutujem, že sme si zvolili práve tento klub.