BANSKÁ BYSTRICA 23. 9. 2018 (Denník Šport, foto: archív VŠC Dukla) – Bol piatok, 23. september 1988, krátko po siedmej ráno. Vo fabrikách už mali robotníci za sebou prvú hodinu šichty, decká v celom Československu sa práve chystali do školy. Na druhom konci zemegule, v Soule, sa v rovnakom čase odohrávala športová dráma. So šťastným koncom pre muža, ktorému kedysi jeden z jeho učiteľov prskol do tváre: „Jožo, ty raz veľmi zle skončíš!“
V nedeľu uplynie 30 rokov, čo získal chodec JOZEF PRIBILINEC v Soule olympijské zlato, prvé v histórii pre slovenskú atletiku.
Strojovým tempom vošiel do cieľovej rovinky. Na tvári veľavravná grimasa. Dvadsať kilometrov v pekelnom tempe urobilo svoje. Obzrel sa doľava, skontroloval si situáciu.
„Jožko Pribilinec v čase pod 1:20 h, ale aj keď túto métu neprekoná, bude to fantastický olympijský rekord,“ burácal komentátor Československej televízie Štěpán Škorpil. „Čo je však podstatné – zlatá medaila pre Československo!“
V polovici rovinky sa znova obzrel. Pre istotu. Čo ak muž s čelenkou, jediný, ktorý s ním vydržal šliapať až do konca, zrýchlil? Nie, Weigelov odstup ostával rovnaký.
„Jožko Pribilinec sa už môže radovať. Zlatá medaila pre Československo!“ – zdupľoval komentátor.
Ešte jeden pohľad dozadu. Do vzduchu vyletela pravačka. Gesto víťazstva. Jozef Pribilinec niečo vykríkol. Vraj prvý a posledný raz počas pretekov v kariére.
„Jožko Pribilinec je víťaz, je veľký víťaz mužskej dvadsiatky!“ – nadchýnal sa Škorpil.
Posledné metre, cieľ. Zlato… Konečne! Dokázal, o čom roky sníval. Je olympijský víťaz! Dlaňami si zakryl tvár, ľahol si horeznačky na tartan, zavrel oči a vychutnával si slastný pocit. Po chvíľke sa nad neho sklonil strieborný Nemec Ronald Weigel a – pobozkal ho na líce.
Po chvíľke počul, že naňho ktosi kričí z tribúny. Tréner Juraj Benčík, muž, ktorému vďačí za veľa. Vybral sa k nemu, cez plot sa objali. „Odpúšťam ti,“ vyhŕklo spontánne z Benčíka. „Aj ja tebe!“ – šepol mu do ucha Jozef Pribilinec.
Áno, cesta k soulskému zlatu v chôdzi na 20 km nebola prechádzka ružovým sadom. Neraz sa iskrilo a – poriadne. No v záujme veci. Obaja si totiž veľmi dobre uvedomovali, že ich spája spoločný cieľ: výstup na športový Olymp. Dvadsiateho tretieho septembra 1988 sa im to podarilo.
TERAZ ALEBO NIKDY!
„Približne pol kilometra pred štadiónom, keď kráčal plece pri pleci s Weigelom, som Jožovi z dvoch metrov zakričal do ucha: Teraz alebo nikdy! Neviem, či ma počul, no ja som už utekal na štadión, aby som stihol záver pretekov,“ spomínal Juraj Benčík na zlatý piatok.
Na tribúnu sa vovalil ako veľká voda. Jedného usporiadateľa odsotil pravou, druhého ľavou rukou. Akoby cítil, že prichádza okamih, ktorý nesmie prepásť.
„Letel som hore na tribúnu, stihol som vari posledných 80 metrov. Keď som uvidel, že Jožo kráča na čele s 15-metrovým náskokom, vyleteli mi od radosti ruky nahor. Zrazu som zacítil, ako mi niekto jednu chytil a vytočil ju, potom aj druhú. Obzrel som sa: boli to usporiadatelia, ktorým som ubzikol. Natešený som im však chabou angličtinou vysvetlil, že som víťazov tréner. Pustili ma…“
Soulská dvadsiatka sa išla od začiatku svižne. Hlavná skupina a v nej všetci favoriti – halový majster sveta 1987 na 5000 m Ščennikov, jeho krajan z bývalého Sovietskeho zväzu Peršin, majster sveta 1983 na 50 km Weigel z NDR, európsky šampión na dvadsiatke Španiel Marín, olympijský víťaz 1980 a majster sveta 1987 Damilano z Talianska, nechýbali ani traja československí chodci Pribilinec, Blažek a Mrázek. Medzičas v polovici 40:40 min signalizoval, že olympijský rekord Mexičana Ernesta Canta 1:23:13 neprežije.
Tempo sa stupňovalo. Na 15. kilometri šliapali vpredu jedenásti, medzi nimi Pribilinec so štvorlístkom zašitým na drese pod štátnym znakom a takisto Mrázek. O dva kilometre neskôr diktoval pekelné tempo (3:38 min/km!) už Pribilinec. Vydržal ho len jediný súper: Ronald Weigel.
Ani nie kilometer pred cieľom Nemec nastúpil. „Vtedy som sa v duchu na chvíľku uspokojil so striebrom,“ priznal Jozef Pribilinec. „Rýchlo som si však uvedomil, že to nesmiem vzdať a dotiahol som sa na Weigela.“
Na olympijský štadión vošiel Pribilinec so štvormetrovým náskokom. „Teraz alebo nikdy!“ – akoby mu zneli v ušiach Benčíkove slová. Jozef svoj náskok nielenže udržal, ale ešte ho zvýšil. Do histórie sa zapísal ako prvý atletický olympijský šampión zo Slovenska.
Jozef Pribilinec: „Päťdesiat metrov pred cieľom som vedel, že vyhrám. Skôr rozhodne nie! Mal som dosť skúseností, dobre som poznal všetky nástrahy chôdze. Mohli ma diskvalifikovať, mohol som dostať kŕč. Do poslednej chvíle som bol v strehu. Ledva som videl, pred sebou som mal iba čierňavu, no nepopustil som. Neviem, kde som v posledných metroch našiel ešte sily. Asi som siahol na povestnú životnú rezervu.“
Soulská dvadsiatka bola zvláštna. Nik si netrúfol natipovať, kto príde prvý do cieľa. Ani expert ako je Juraj Benčík: „Z diania na trati sa nedalo vydedukovať, kto je na tom lepšie. Veľmi som si však želal, aby zlato získal konečne Jožo.“
Pribilinec vyhral v olympijskom rekorde 1:19:57 h, o 3:16 min lepšom ako Cantov čas z Los Angeles 1984. Tri sekundy za ním dokráčal Weigel, Damilano zaostal o 17. Do cieľa prišlo 49 z 53 chodcov, na výbornej piatej priečke Roman Mrázek a ani 15. miesto Pavla Blažeka nebolo na zahodenie. Ale sláva patrila Pribilincovi.
VÍŤAZNÝ TYP Z KOPERNICE
Rodák z Kremnice, ktorý vyrastal v dedinke Kopernica, šiel za vysnívaným cieľom odmlada ako buldog. V sedemnástich vyhral prvé chodecké preteky: 13. mája 1977 zašliapal 10 km v Žiline na škvare vo futbalových kopačkách za 55:02 min. Potom triumfoval v Sokolove a v auguste 1977 vyhral aj na československej učňovskej olympiáde v Ostrave – za 48:11 min.
Víťazstvá mu zachutili. V Bydgoszczi 1979 sa stal juniorským majstrom Európy, a potom aj na seniorských vrcholoch končil vždy prvý alebo druhý. Chýbalo mu len svetové zlato. Ušlo mu trikrát – na MS 1983 v Helsinkách o 10 sekúnd, na MS 1987 v Ríme o 22 a na halových MS 1987 v Indianapolise dokonca iba o stotinku! Napokon ho dolapil až v Soule 1988.
Na vrchol ho dotiahol kouč Juraj Benčík, ktorý v banskobystrickej Dukle vytvoril v 80. rokoch skvelú chodeckú partiu. Jej líder bol, samozrejme, Pribilinec. Vzťahy dvoch maximalistov však neboli vždy idylické. Neraz sa pohádali.
Pred MS 1987 v Ríme sa pochytili pre hlúposť: na sústredení vo Font Romeu Benčík tvrdil, že onedlho aj chodci budú dostávať za víťazstvá autá podobne ako maratónci, no Pribilinec ho vysmial. Vyhlásil, že pod jeho vedením už nemieni trénovať. Rozišli sa. No nie celkom, lebo v čs. reprezentácii ostal jeho šéfom naďalej Benčík…
„Ďura som v duchu tisíckrát preklial. Ráno otvoríte oči, a koho vidíte – Benčíka. Večer si idete ľahnúť a – znova Benčík. Neskutočne prísny chlap. Všetci sme však dobre vedeli, že úspech nám zaručí len tvrdá drina. Bol skvelý psychológ, vedel, čo na mňa platí. Keď ma vytočil – a to dokázal neskutočne dobre – nahromadilo sa vo mne toľko adrenalínu, že aj v najväčšej kríze som bol schopný zlepšiť svetový rekord,“ opisoval Pribilinec svoj vzťah s trénerom Benčíkom.
„Ďuro je špičkový svetový tréner. O tom je zbytočné polemizovať. Vďaka nemu som sa dostal na takúto úroveň aj ja ako chodec. Naše konflikty sú minulosť, ostali sme priatelia. Po Soule sme za spormi urobili hrubú čiaru. Napriek tomu si stále myslím, že platí: bez konfliktu niet pokroku! Aj vďaka tomu sme boli úspešní.“
O SLÁVU MI NEJDE
Jozef Pribilinec si 30. výročie olympijského víťazstva v Soule pripomenul s priateľmi minulý víkend na Králikoch. Pri ohníku sa spomínalo, spievalo, varil sa aj jelení guláš. Keď sa pri premietaní dokumentu z 80. rokov s názvom „Benčíkovci“ objavili momentky zo záverečných metrov soulskej dvadsiatky, nastalo hrobové ticho. Keď Jozef prefrčal cieľom, zaznel spontánny potlesk podfarbený emotívnou oficiálnou pesničkou OH 1988 „Hand in Hand“ od skupiny Koreana .
„V spomienkach sa nezvyknem vracať k soulskej olympiáde. Táto životná etapa je dávno za mnou. Bola slávna a úspešná, ale o slávu mi nejde. Život ide ďalej, nerád sa nostalgicky vraciam do minulosti. Keď som však opäť videl skvelú atmosféru na plnom štadióne, naskočili mi zimomriavky. Spomienky ožili. Darmo, olympijské zlato je najvyššia méta, ktorú môže športovec dosiahnuť.“
„Jožo bol talent, aký sa narodí možno raz za storočie,“ povedal o Pribilincovi jeho chodecký kolega Roman Mrázek.
„Zdobila ho nesmierna túžba po víťazstvách, nerád prehrával,“ pridal ďalšiu charakteristiku Juraj Benčík.
Aj preto sa pred 30 rokmi stal v Soule olympijským víťazom. Prvým slovenským atletickým v histórii.
PRIBILINCOVE TOP ÚSPECHY
Je jediný slovenský atletický olympijský šampión v 20. storočí, na OH 1988 vyhral chôdzu na 20 km.
Zlato získal aj na stuttgartských ME 1986 na 20 km, na halových ME v Liévine 1987 i Budapešti 1988 na 5000 m.
Druhý dopochodoval na 20 km na ME 1982 v Aténach, MS 1983 Helsinkách i MS 1987 v Ríme, takisto na halových MS 1987 v Indianapolise na 5000 m.
V roku 1983 vyhral preteky na 20 km vo Svetovom pohári v Bergene vo svetovom rekorde 1:19:30 h.
Dvakrát ho vyhlásili za najlepšieho športovca bývalého Československa (1986, 1988).
