Biatlonista narodený v Poprade a žijúci v tatranskej Štrbe Pavol Hurajt zažil hviezdne chvíle svojej športovej kariéry až tesne po dovŕšení 32. narodenín. Na zimných olympijských hrách vo Vancouvri pretekár Klubu biatlonu Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica vo februári 2010 zužitkoval všetky svoje skúsenosti i mnohoročnú drinu.
Na biatlonových tratiach v Callaghanskom údolí vo Whistleri vyletel do výšin, v ktorých sa predtým nevznášal žiadny slovenský biatlonista – muž, ani žena. Trochu síce pochopiteľne zostal v tieni našej zlatej i striebornej medailistky takisto z biatlonovej stopy Anastasie Kuzminovej, ale jeho bronzová medaila v pretekoch na 15 km s hromadným štartom, k tomu piate miesto vo vytrvalostných pretekoch na 20 km a siedme na rýchlostných na 10 km – to boli fantastické a nečakané výsledky!
Veď predtým sa medzi svetovú špičku zaradil iba v sezóne 2003/04, keď v celkovom poradí Svetového pohára obsadil 19. priečku a dvakrát sa v pretekoch SP prebil na bronzový stupienok víťazov.
Jeho striebornú medailu z majstrovstiev Európy 2005 v Novosibirsku na 20 km nebral svet príliš vážne, pretože biatlonová konkurencia na európskych šampionátoch vždy býva veľmi okyptená. A zrazu toto! Po jedenástich sezónach jazdenia vo Svetovom pohári a štartoch na množstve vrcholných súťaží…
Pravda, už piate a desiate miesto v pretekoch SP v priebehu sezóny 2009/10 veštili, že Paľo má po šiestich rokoch znovu parádnu formu.
Hurajt sa v biatlone objavil pomerne neskoro. Začínal s bežeckým lyžovaním a dvakrát v ňom štartoval aj na juniorských MS. Keď ho na základe nedostatočných výsledkov „vyliali“ z ŠKP Štrbské pleso, prišiel prosiť o prijatie do Klubu biatlonu Osrblie. Tam mu podal pomocnú ruku vtedajší šéf klubu aj zväzu Benjamín Leitner. Osrblianskemu klubu zostal verný až do olympijskej sezóny 2009/10. Vtedy prestúpil do vojenského centra, kde predsa len dlhodobo mali najlepšie podmienky na prípravu.
Na svetovom šampionáte biatlonistov debutoval Hurajt ako 22-ročný v Holmenkollene 2000. Výsledky – žiadna sláva. To sa v podstate opakovalo aj v ďalších troch sezónach.
Na ZOH 2002 v Salt Lake City sa ani nekvalifikoval. Až v spomínanej sezóne 2003/04 akoby sa zrazu prebudil. V pretekoch Svetového pohára skončil dvakrát na treťom mieste a celkove obsadil 19. priečku. To boli v našom mužskom biatlone v tejto dlhodobej súťaži dovtedy nebývalé výsledky.
Svetový šampionát v tej zime v Oberhofe mu však vôbec nevyšiel. Následný titul majstra sveta v letnom biatlone bol slabou náplasťou, pretože v tomto športe zo zimnej špičky súťaží málokto. V ďalšej sezóne sa síce Pavol stal vicemajstrom Európy na 20 km, ale v tej maximálnej, svetovej konkurencii, naďalej len málokedy vybočil z priemeru.
Na svetovom šampionáte 2005 dopadol katastrofálne – druhý z ME skončil na 70. a 83. mieste. Na olympiádu 2006 v turíne sa síce prebojoval, ale jeho vrcholom tam bolo len 24. miesto v stíhacích pretekoch. To jeho rovesník Marek Matiaško, ktorý počas desiatich rokov spoločného jazdenia vo svetovej konkurencii takmer vždy medzi Slovákmi dominoval, sa blysol piatym miestom na 20 km trati – dovtedy najlepším mužským výsledkom Slováka v olympijskej histórii biatlonu.
Hurajt ako keby potreboval dozrieť – a trvalo to dlho. Absolvoval učiteľské štúdium na Fakulte humanitných vied UMB Banská Bystrica i trénerstvo na FTVŠ UK v Bratislave a oženil sa. Až posledné dve sezóny pred ZOH 2010 sa očividne začal posúvať vyššie, ale stále to nebola žiadna mimoriadna sláva.
Na MS 2008 v Östersunde skončil síce trikrát v prvej dvadsiatke, ale najlepšie štrnásty. Ďalší rok na MS v Pjongčangu bolo jeho maximom 20. miesto. ale potom v olympijskej zime ako keby explodoval. Najslávnejší biatlonista všetkých čias nór Ole Einar Björndalen akoby mal nejaké tušenie, keď si práve s Hurajtom dohodol spoločnú prípravu krátko pred ZOH. Napokon ho Paľo priamo vo Whistleri trikrát predstihol…
Na olympiáde to vyzeralo, že Hurajt so svojím dlhoročným trénerom Jurajom Sanitrom konečne našli ten správny mix fyzickej aj psychickej pripravenosti. Navyše Pavol sa mohol v každých pretekoch oprieť o výborne pripravené lyže. Chystal mu ich tím servismanov na čele s Dušanom Otčenášom. Ten ho chcel pred olympiádou „vyhecovať” a sľúbil mu, že ak získa vo Vancouvri olympijskú medailu, vykope mu vlastnoručne základy pod vysnívanú kolibu v Tatranskej Štrbe. Ktovie, či tušil, že Paľo to naozaj dokáže…
Svoju spanilú vancouverskú jazdu začal Štrban v rýchlostných pretekoch na 10 km. Len s jedným nepresným zásahom skončil siedmy. Už to bol jeho životný úspech.
V následných stíhacích pretekoch na 12,5 km nevyužil dobrú vstupnú pozíciu. Pri streľbe nesklopil až tri terčíky a dobehol šestnásty. Ale aj to bol lepší výsledok ako jeho najlepší z predošlej olympiády v Turíne.
Na vytrvalostnej 20 km trati sa znovu vypol k veľkému výkonu. Bežal výborne, ako koniec koncov v každých pretekoch na týchto hrách. Tentoraz minul len jeden terč a piatym miestom vyrovnal turínske historické mužské maximum Mareka Matiaška.
Ale to ešte nebolo všetko. Najhviezdnejšia Hurajtova chvíľa prišla v záverečnej individuálnej olympijskej súťaži na 15 km s hromadným štartom. V pretekoch, v ktorých sa každému ľahko orientuje, od začiatku útočil na medailu. Strieľal ako stroj – sklopil všetkých 20 terčov! K tomu výborne bežal. Po prvej aj druhej streľbe bol tretí, po tretej dokonca viedol! Až na poslednom okruhu sa dostal pred neho najprv Rus Usťagov a potom Francúz Fourcade, ale aj tak si vybojoval bronz. Podľa trénera Sanitru podal nie životný, ale nadživotný strelecký i bežecký výkon.
Za vytrvalosť a húževnatosť sa dočkal tej najsladšej odmeny. Čakal na ňu veru poriadne dlho.
Autor: Ľubomír Souček olympic.sk
